Jedineční ľudia ( časť 4. )

6. Iný pohľad na echolálie

    Sklon opakovať slová, slovné spojenia, či celé vety bez prestávky je typické pre niektorých autistických jedincov a je často jedným zo znakov toho, čo rodičia spozorujú, že niečo nie je v poriadku. Síce navonok to takto vyzerá, mnohí rodičia sa obávajú, či neustále opakovanie toho, čo dieťa počulo, nebude prekážkou pri kontakte s ostatnými rovesníkmi, pri socializácií, v škole. Dieťa sa tým dostáva do izolácie, získa nálepku „inakosti, zvláštnosti". Väčšina odborníkov hovorí o echolálii ako o patológií a považujú ju len za ďalšie autistické správanie, či prekážku, problematický prejav, ktorý bráni dieťaťuzapadnúť do kolektívu, či vyzerať normálne. Iní odborníci tieto echolálie označujú za „ nezmyselnú reč, či televízne hovorenie" a radia rodičom, aby tieto nezmyselné reči čím skôr zakázali pomocou rôznych stratégií. V minulosti učitelia, ale i rodičia používali rôzne tresty, aby zabránili deťom viesť takéto „nezmyselné reči". Zastavovali dieťa v nezmyslelnom opakovaní buď tlesknutím rukami pred tvárou dieťaťa, aby nepríjemné zvuky, či opakujúce sa slová používať prestali, či negatívnymi tvrdými postupmi, ako „buď ticho, či nerozprávaj nezmysly!" Iní zase poukazujú na ignorovanie takéhoto správania. Čo je omyl. Všetky tieto zákazy, príkazy, tresty vedú k jedinému: zakázať dieťaťu rozprávať. Barry M. Prizant počas svojej dlhoročnej práce s autistickými jedincami poukázal na skutočnosť, že nemáme echoláliu brať ako niečo negatívne a už vonkoncom nie za nežiaduce správanie, či nezmyselné rozprávanie. Pre autistov ich echolálie majú význam. Došiel k záveru, že autisti používajú echolálie ku komunikácii, echoláliou potvdzujú, že niečomu rozumia, echoláliu používajú k tomu, aby si zopakovali to, čo použijú neskôr, určité zvuky používali k tomu, že ich tieto zvuky ukľudňujú- ako to býva pri opakovaní mantry. Alebo si rozprávajú slová dookola, napr. kroky nejakého procesu, aby sa cítili bezpečne, alebo nadobudli pocit istoty v určitých situáciách- teda reč používajú presne tak ako my, k rovnakému účelu, a je na nás, či sa naučíme im načúvať.

Echolália má svoj účel i z hľadiska vývoja dieťaťa. Je začiatkom, aby dieťa urobilo prvý krok k tomu, aby pochopilo základný princíp jazykovej komunikácie, čiže to, že môže svoje telo používať ako nástroj k vytvoreniu reči, vďaka čomu môže vyjadriť, čo chce, čo potrebuje, čo vidí, aké má pocity a týmto spôsobom môže naviazať kontakt s ostatnými ľuďmi. Preto je dôležité dieťaťu načúvať. Z pohľadu dieťaťa, ktoré sa snaží komunikovať i napriek neurologickým prekážkam, ktoré majú súvis s autizmom, ako je úzkosť pri sociálnom kontakte, prílišná citlivosť na zmyslové podnety, problémy so spracovaním reči a hneď na začiatku ich snaha o komunikáciu bude zastavená tým, že povieme: „buď ticho, čo to rozprávaš za nezmysly", dieťaťu tým nepomôžeme, skôr ho tým odradíme od ďalšieho pokusu o komunikáciu. I keď ho umlčíme, znásobíme u dieťaťa stres, neochotu, zmätok, a dieťa začne reagovať tak, že sa začne ľudom vyhýbať, uzavrie sa do seba, a vzdá akúkoľvek snahu o komunikáciu. Čo teda? Barry M. Prizant radi: „Načúvajte, pozorujte, a pýtajte sa „prečo"? Akonáhle sa začneme zamýšľať prečo, začneme pozorovať slová, gestá, z kontextu pochopíme, čo ktorá pre nás dovtedy nezmyselná echolália, znamená, a je súčasťou procesu, ktorým sa dieťa učí komunikovať.

7. Záľuby

Namiesto toho, aby sme dieťa od určitých monotónnych záľub odlákali, pristupujme k ich záľubám s rešpektom. Každá záľuba má pre deti hlboký význam . Stretávame sa so všetkými možnými druhmi záľub, ktoré sa mnohým zdajú byť až posadnutosťou. Niektorí rodičia, či odborníci považujú tieto záľuby len za vedľajší symptóm autizmu, kvôli ktorému je pre dieťa ešte ťažšie zaradiť sa do spoločnosti. Snažia sa ich inštinktívne odradzovať, nasmerovať pozornosť inam, ukazovať im iné možnosti záujmov, ktoré by boli pre ne spoločensky prijateľnejšie. Odradzovanie však môže spôsobiť zničenie celej ich stratégie, ktorá dieťaťu s autizmom pomáha dosiahnuť lepšiu emočnú reguláciu, alebo odradzovanie od ich záľub spôsobí ešte horšiu situáciu, úplne odstráni zdroj ich záujmu a radosti. Akonáhle uvidíme v záľube dieťaťa jeho silnú stránku, rozvíjajme ju. Neničme. Zamerajme pozornosť na to, čo im ide, čo ich motivuje a využime ich záujem ako silný podnet k učeniu. Treba sa na ich záľubu pozerať ako na možný potenciál a nikdy ako na prekážku či problém. Každý z nás má určité hobby. Niekto rád maľuje, niekto rád turistikuje, iný zas rád varí, číta- každému ten ktorý koníček prináša uspokojenie, potešenie, uspokojuje určitú jeho potrebu. Z dôvodu, ktorému nemusíme rozumieť, sa vďaka záľube cítime dobre. Hobby je súčasťou každého človeka. Prečo ale ľudia s autistickými črtami majú väčší sklon k takémuto neprimerane silnému zaujatiu pre určitú aktivitu, vec? Prečo sa často stáva, že ich záľuby vnímame ako posadnutosť, alebo niečo, čo je rádovo silnejšie ako záujem iných ľudí? Odpoveď je emočná reakcia. Zážitok z prežitého uspokojí základnú neurologickú potrebu niečím sa zaoberať, prežiť pozitívnu reakciu. To znamená, keď si autista nájde nejakú záľubu, ktorej sa práve začne venovať, bude to určite záľuba, ktorá dobre odpovedá jeho neurofyziológii, a plní preňho dôležitú funkciu. Tým, že väčšina autistov má problém nadväzovať a udržiavať sociálne kontakty, smerujú všetku svoju energiu práve do oblastí svojich koníčkov. To spôsobí, že vo veľa prípadoch to potom vedie k tomu, že ich záľuby sa nám zdajú byť silné a výrazné.

Schopnosti autistov bývajú nevyvážené. Majú silné stránky či už ako mechanická pamäť, či umelecký talent, ktoré bývajú až nápadne rozvinuté v porovnaní s celkovou úrovňou ich zručnosti. Základom tejto nerovnováhy, alebo zvláštnej schopnosti sú odlišné štýly učenia, vychádzajúce z toho, ako mozog spracováva a uchováva informácie ( Barry M. Prizon ). Niektoré deti priťahujú činnosti, aktivity, informácie, úlohy, ktoré zodpovedajú ich mechanickému štýlu učenia. Iné zase majú radi konkrétne, faktické informácie, ktoré si vedia rýchlo zapamätať, iné majú radi vizuálno- priestorové činnosti, ktoré ich upokojujú / stavanie kociek.
Často sa stáva, že rodičia viacnásobne postihnutých detí povedia, že ich dieťa nemá žiadne záujmy, či vlohy, alebo zvláštne schopnosti. Ale každé dieťa dáva prednosť určitým druhom zmyslovej stimulácie: či už trepú palčekmi pred očami, či vytvárajú rôzne zvuky alebo hmatom skúmajú povrchovú štruktúru predmetov- kde sa snažia o zrakovú, hmatovú či sluchovú stimuláciu. Každého priťahuje iný druh hračiek, podľa toho, aký zmyslový vnem im poskytne. Hlboký záujem pomáha deťom, aby sa do niečoho viac zapojili a udržali pozornosť. Záujem motivuje k učeniu, umožňuje zapojiť sa do činnosti a situácií, ktoré by mohli byť pre ne ťažké. Mnohým ľudom, a nie len autistom, pomáha v situáciách, ktoré sú pre ne nové, nepríjemné, keď majú pri sebe svoju hračku, alebo

predmet, alebo v danom novom prostredí môžu robiť činnosti, ktoré súvisia s ich záľubami- dodáva im to pocit bezpečia, istoty.
Problémom pri verbálnych autistoch býva veľakrát to, že o svojich záujmoch dokážu dookola rozprávať, bez toho, aby si uvedomovali, že nie každý dokáže porozumieť tomu, čo ich zaujíma. A tu je veľmi dôležité ich naučiť, kedy je vhodné a kedy nie o týchto svojich záujmoch druhým rozprávať . Stáva sa, že pri týchto reakciách, sa zameriavame viac na ich správanie a nie na motiváciu týchto rozhovorov. Pýtajme sa: „Správa sa tak len v určitých typických situáciách? Sú takéto reakcie pravidelné? Reakciu spôsobí nejaká stresová situácia? Čo ten stres spôsobuje? Ako môžeme túto nervozitu zmierniť? Reakcia je výsledkom nejakej situácie, a umožní dieťaťu ukľudniť sa? Uvedomuje si svoje správanie?"
U ľudí s autistickými črtami vyvolávajú sociálne interakcie úzkosť a zmätok, keďže nemajú pevne danú štruktúru, a je ťažko dopredu predvídať, čo druhý človek povie. A preto sa v stresovej situácii obmedzujú na tie oblasti, ktoré dobre ovládajú. Práve ich záľuby- i keď im mnohokrát spôsobujú problémy, sú veľakrát ich najväčších potenciálom. Ich veľký záujem, záľuba môže byť spôsobom ako nadviazať kontakt s ostatnými ľuďmi s podobnými záujmami, neskôr sa môže stať celoživotným záujmom, či profesiou.