Pripojenie

Pripojenie- kľúčový princíp programu sonrise

Izmy- alebo stimy- je niečo, čo dieťa robí často, opakovane, výlučne, to znamená : že to robí len pre svoje potešenie, na úkor všetkého ostatného. Môžu to byť aktivity ako chodenie po špičkách, mávanie rukami, listovanie v knihe, stavanie si autíčok do radu, stavanie kociek vedľa seba, vydávanie určitých zvukov. Niektoré deti, vysoko-funkční aspergeri , dokážu hodiny hovoriť ten istý príbeh, ktorý zaujíma len ich, alebo opakovane kladú tie isté otázky, ale len pre seba, nie cieľom mať obojsmernú komunikáciu. Izmy sú výlučné, opakované, seba-stimulujúce.

                Štandardné prístupy sa snažia o elimináciu týchto stimov / ismov, pretože to považujú za niečo zlé, negatívne. Eliminovanie týchto izmov je prostredníctvom štandardných prístupov, štandardným spôsobom, žiaľ dočasné. Dieťa danú aktivitu preruší, alebo si nájde niečo iné ako seba- stimuláciu, ale klasické zapojenie sa do bežného života žiaľ nenastane. ( Často krát sa snažíme brať deťom veci nie práve ohľaduplným spôsobom, len preto, že sa nám zdá jeho rituál nevhodný ).
               Spôsob, ktorý sonrise využíva, je pripojenie sa práve k takémuto správaniu. Pretože sa to považuje za akési pomyselné dvierka, mostík k vytvoreniu vzťahu. Pripojenie znamená: robiť presne to, čo robí vaše dieťa. Všetko robíte spolu s ním. Prvá vec, ktorú máte urobiť je nájsť si čas a pozerať na dieťa. Dobre pozerajte, čo robí a pozorujte ho. Povedzme, že listuje v knihe. Seďte a pozorujte, čo robí, ako prevracia stránky. Napríklad prvých päť obráti, zastane a začne od znova. Len pozorujte, aby ste videli, čo robí. Potom si sadnite od neho asi na meter. Vezmite si knihu a robte presne to, čo ono. Treba myslieť na to, že hráte jeho hru- jeho hrou je teraz listovanie v knihe, prevracanie stránok v knihe. Snažte sa zosynchronizovať svoje pohyby s jeho, tak, aby ste to robili ako ono, rovnakým spôsobom. Takže budete si listovať knihu a dieťa svoju knihu. A mali by ste to robiť minimálne 15 minút. Ak dieťa stavia kocky, budete ich stavať spolu s ním. Budete stavať kocky rovnakým tempom ako to robí dieťa, v rovnakom rytme. Ak vaše dieťa chodí dookola, budete chodiť dookola i vy. Ak dieťa opakuje dookola jednu frázu, budete opakovať i vy tú istú. Ak má vaše dieťa jednu tému, ktorú dookola opakuje, buďte vzrušeným, angažovaným poslucháčom, ktorý sa o danú tému zaujíma, chce o téme vedieť a k téme sa pripájať. Hlavne to robiť úprimne, nie len opakovať pohyby a myslieť na to, čo bude na večeru. Skutočne využiť možnosť pripojenia ako spôsob kontaktu. Berte to tak, že je to jazyk vášho dieťaťa, a vy mu tým „pripojením" hovoríte, že ho máte radi, záleží vám na ňom a dbáte o to, aby mu bolo pri vás dobre, chcete byť v jeho blízkosti a hovoríte to jazykom, ktorý môže chápať. Je vhodné aplikovať danú metódu pravidelne, aspoň 15 min.,i 4-5 krát. Sú deti, ktoré na to reagujú okamžite. Počas prvým minút môžete pozorovať to, že začnú sledovať to, čo robíte. Môžu sa na vás pozrieť, dotknúť sa vás, deliť sa s vami o veci. Iné deti potrebujú času viac, možno nie sú také otvorené, a môže sa stať, že prvých 15 min neuvidíte nič, žiadnu reakciu, netreba sa vzdávať. Vráťte sa k aktivite znovu a znovu. Možno len zatiaľ dieťa nedôveruje tomu, čo robíte. Ukážete mu tým, ako vám na ňom záleží, že ho rešpektujete, akceptujete jeho hru, jeho aktivity. Sonrise metóda, je založená na akceptovaní, láske, rešpekte. A preto namiesto nútenia dieťaťa, aby sa prispôsobovalo svetu, ktorý ono nechápe, ktorý mu nedáva zmysel, sa snažme ísť s ním. Jeho izmus- opakované správanie teda považujme za dvierka k vyjadreniu lásky, starostlivosti.

Spôsob budovania vzťahu, spojenia, to čo robíme je vlastne dobrodružstvo vstupu do sveta dieťaťa a pobudnutia s ním tam, kde je, dovtedy, pokiaľ sa nebude cítiť pripravené byť s nami v našom svete. Pomocou pripájania si môžeme vytvoriť spojenie, a keď už existuje, spojenie medzi nami a dieťaťom, môžeme ho na oplátku pozvať my do toho nášho sveta, aby sa k nám pridalo. V skutočnosti nám deti ukazujú cestu dnu a my im cestu von.

Záchvaty hnevu, ako si s nimi poradiť

Pri každom záchvate hnevu by sme mali mať na pamäti, že je to pre nás príležitosť naučiť dieťa, že záchvat hnevu mu nijako nepomáha. V prípade, že dieťa má záchvat hnevu, spomalíme, nereagujeme, pokiaľ záchvat neskončí ( samozrejme, pokiaľ dieťa nie je v nebezpečenstve ), pretože chceme záchvat hnevu zmierniť, či zastaviť. A práve tým našim správaním, môžeme dať dieťaťu informáciu o tom, že toto nefunguje, jeho hnev nie je preňho užitočný a nič tým nedosiahne. Pri najbližšej príležitosti, ako náhle dieťa bude mať záchvat hnevu, pomyslite si: príležitosť vyskúšať nereagovať.

z knihy R.K. Kaufman, Prulom v autismu